V nedeľu 24. septembra sa uskutoční pochod Bratislava za život. Zúčastnil som sa všetkých pochodov za život, ktoré sa doposiaľ uskutočnili. A idem aj teraz. Za život pôjdem pochodovať vždy.

Píše Richard Vašečka

Verejná podpora dôstojnému ľudskému životu od počatia po prirodzenú smrť stojí za to. Každý z nás ju môže prejaviť svojou účasťou. Pozývam vás na pochod Bratislava za život. Teším sa, že sa tam stretneme.

My, politici, môžeme a musíme prejavovať ochranu života aj našimi jasnými postojmi, vyjadreniami, legislatívnou iniciatívou, teda predkladaním zákonov, a najmä hlasovaním v parlamente.

Kresťanská únia vždy odvážne chránila život. Veď sme si za to aj riadne „zlízli“ od všetkých možných progresívcov a liberálov. A málokedy sa nás niekto zastal. Nikomu sa nechce klásť hlavu na klát.

Ako poslanec som už v predchádzajúcom volebnom období predložil návrh zákona o obmedzení tzv. potratov na požiadanie, teda svojvoľných potratov bez uvedenia vážneho dôvodu, ktoré tvoria v počte zhruba 5000 ročne absolútnu väčšinu potratov vykonaných na Slovensku.

Predsedníčka Kresťanskej únie Anna Záborská sa snažila nájsť priechodný kompromis vo forme zákona o pomoci tehotným matkám, ale ani ten neboli mnohí tzv. konzervatívci ochotní podporiť a liberáli ho s bezostyšnými klamstvami „hejtovali“.

Mňa to len utvrdilo v presvedčení, že títo „liberáli“ nechcú pomáhať tehotným ženám, aby svoje dieťa porodili. Chcú brániť iba „právo“ nenarodenému dieťaťu ukončiť život. Ukázalo sa, že ich reči typu: „Nikto predsa nechce potrat, ale…“ sú falošné. Oni potrat chcú. A pokladajú ho za dobrý.

Potrat je zlý. Je to ukončenie nevinného ľudského života vlastnými rodičmi a lekármi. Teda ľuďmi, ktorí sa zo všetkých síl majú snažiť život chrániť a podporovať.

Ak ešte niekto pochyboval, tak mu musel otvoriť oči program strany Progresívne Slovensko. Títo progresívci sa už vôbec netaja, že potrat chcú. Nemajú žiadne zľutovanie s nenarodenými deťmi, ale ani s tehotnými ženami. A nemajú ani žiadnu pozitívnu víziu pre Slovensko a pre budúcnosť. Lebo budúcnosťou národa sú deti. Tie, ktoré budú s láskou prijaté; tie, ktoré sa narodia.

Nie je pravdou, že sa venujeme „len potratom“. Náš program a naša agenda sú veľmi široké. Väčšinu našej pozornosti a úsilia venujeme pálčivým každodenným potrebám ľudí na Slovensku – rodinám s deťmi, seniorom, školstvu, zdravotníctvu, životnému prostrediu, bezpečnosti, podnikaniu.

Nadpriemernú pozornosť potratom venuje práve program Progresívneho Slovenska. Avšak v opačnom garde. Hrôzostrašným spôsobom, ktorý by výrazne zvýšil počet usmrtených nenarodených detí.

To je rozdiel medzi nimi a nami. To je rozdiel medzi kultúrou smrti a kultúrou života.

Ochrana života je pevným pilierom programu a činnosti Kresťanskej únie. Ochrana života nie je pre nás len politická agenda, ale naše vnútorné presvedčenie. Preto v nej nemôžeme a nechceme poľaviť. Môžete nám veriť.

RICHARD VAŠEČKA: ZMENA ŠKOLSTVA JE NEVYHNUTNÁ.
POTREBUJE VŠAK VEĽKÚ ODVAHU A POLITICKÚ SKÚSENOSŤ

Naše školstvo, na to aké má podmienky, má ešte celkom dobré výsledky. V dnešnej dobe to ale nestačí. Preto je do školstva potrebné investovať oveľa viac – a to nielen finančné, ale aj pozornosťou spoločnosti. Školstvo musí byť prioritou pre nás ako krajinu, nielen v programoch politických strán.

Dnes je školstvo veľký kolos, ktorý je zaťažený obrovským množstvom povinností. Do celého systému treba rôznym spôsobom investovať. Zvýšením platov učiteľov, ale aj uvoľnením možností výchovy a vzdelávania, aby do toho mohli viac vstupovať aj rodičia a deti a aby učitelia mali chuť a možnosť robiť veci pružne.

V našom programe navrhujeme, aby sa vytvoril systém zmeny platov, aby sa nemuseli odborári a školy každý rok dohadovať s vládou. Naviažme to na nejaký ukazovateľ, napríklad na priemernú mzdu v národnom hospodárstve, čo ukazuje výkon ekonomiky. 

Nie som za to, aby bol iný plat učiteľa v Bratislave a iný inde, ten učiteľ odvádza rovnakú prácu. Zvažoval by som riešenie, v rámci ktorého by mali učitelia cez samosprávu či prostriedky od štátu možnosti pomoci s bývaním.

Viac o téme a dueli R. Vašečku a J. Horeckého v TV Postoj

Dve tretiny dospelej slovenskej populácie trpia nadváhou alebo obezitou. Je to len estetický problém? Alebo závažné ochorenie, ktoré skracuje dĺžku života? Kto nesie zodpovednosť za vznik obezity? Je to zodpovednosť jednotlivca, alebo celospoločenský problém? Má pacient s obezitou nárok na zdravotnú starostlivosť? Ak áno, prečo nie je dostupná?

Píše Mariana Mrázová

Otázka, či by sa obezita, ktorá postihuje veľkú časť svetovej populácie, mala nazývať chorobou, vyvoláva polemiku od minulého storočia až po dnešok. Dlhé roky panoval v medicínskych aj vedeckých kruhoch názor, že obezita nie je choroba. Až v roku 2013 uznala Americká lekárska asociácia (American Medical Association) obezitu za chorobu. V súčasnosti je považovaná za závažné chronické ochorenie a tiež rizikový faktor pre ďalších, vyše dvesto ochorení a ich akútnych komplikácií, vrátane infarktu myokardu a náhlej cievnej príhody. 

Tichý zabijak

Slovensko patrí medzi krajiny s najvyššou mierou odvrátiteľných úmrtí. Až 11 000 obyvateľov Slovenska vo veku do 75 rokov zomrie ročne na ochorenia, ktorým sa dalo zabrániť. Vysoká chorobnosť a úmrtnosť na Slovensku ako špička ľadovca skrýva pod hladinou jednu z nenápadných epidémií – hovoríme jej aj „tichý zabijak“ a tou je obezita. Mnohé štúdie preukázali súvislosť obezity s rozvojom ďalších ochorení – najmä ochorení srdca a ciev, onkologických ochorení a diabetes mellitus 2. typu. Ďalej sú to ochorenia pohybového aparátu, ale aj spánkové apnoe, a málokto vie, že aj neplodnosť môže súvisieť s obezitou. Až 80 percent diabetikov 2. typu trpí nadváhou a obezitou, asi 70 percent obéznych má ochorenia srdca a ciev a až 70 percent pacientov s týmto chronickým ochorením uvádza psychické ťažkosti. K týmto faktorom sa pridáva ešte sociálna izolácia a „circulus vitiosus“, takzvaný „bludný kruh“ sa uzatvára. 

Zodpovednosť jednotlivca alebo celospoločenský problém?

Obezita na Slovensku postihuje viac ako 2 tretiny dospelej populácie s výrazne narastajúcim trendom u detskej populácie, ktorá už vykazuje známky počínajúcich ochorení svojich starých rodičov (diabetes mellitus 2. typu, hypercholesterolémia, vysoký krvný tlak). 

Obezita vplýva nielen na fyzické, ale aj psychické a sociálne zdravie a výrazne ovplyvňuje a obmedzuje účasť na spoločenskom živote. V súčasnosti sa zodpovednosť za vznik obezity presúva na pacienta a odporúčania v zmysle negatívnej energetickej bilancie  „menej a zdravšie jedzte a viac sa hýbte“ absolútne nepostačujú. Úplne sa zabúda na tzv. „spúšťače“ nadváhy a obezity, dnes hovoríme o takzvanom „toxigénnom“ alebo „obezitogénnom“ prostredí, medzi to zaraďujeme napríklad vplyv reklám (na sladkosti, sladené a alkoholické nápoje, zariadenia rýchleho občerstvenia), finančnú nedostupnosť zdravých potravín pre značnú časť populácie, absenciu športovísk a verejných priestranstiev, ktoré by motivovali na športové aktivivity, ale aj nízku zdravotnú gramotnosť v oblasti zdravého životného štýlu a prevencie. 

Prečo nie je liečba obezity na Slovensku dostupná?

Obezita má svoj kód v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (E66), to znamená, že pacient má nárok na adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Tá je v momentálnej situácii zredukovaná na diagnostiku v rámci preventívnych prehliadok a liečbu komorbidít (ochorení súvisiacich s obezitou). Manažment nadváhy a obezity si vyžaduje multidisciplinárny prístup s účasťou lekára, sestry, výživového poradenstva, poradenstva v oblasti pohybovej aktivity a významnou súčasťou liečby je aj kognitívno-behaviorálna terapia. 

Manažment nadváhy a obezity za takmer nulovú úhradu zdravotnými poisťovňami vykonávajú niektorí špecialisti – diabetológovia, endokrinológovia a sú snahy presunúť zodpovednosť za edukáciu v oblasti zdravého životného štýlu na lekárov 1. kontaktu – všeobecných lekárov pre dospelých a deti. Tí sú však nadmerne preťažení diagnostikou a liečbou pacientov a na prevenciu im nezostáva čas. A povedzme si otvorene, nemajú na to ani adekvátne vzdelanie. Ja som sa niekoľko rokov vzdelávala v zahraničí a musím konštatovať, že môj pohľad na túto skupinu populácie a aj na ich liečbu sa výrazne zmenil.

Náklady na liečbu komorbidít predstavujú 190 miliárd dolárov ročne

Zaujímavý je fakt, že poisťovne sú ochotné preplácať diagnostiku a liečbu komorbidít (pridružených ochorení) a aj ich následnú starostlivosť, ale nie sú ochotné uhradiť lekárovi prvého kontaktu a špecialistovi sumu 8 –10 eur v hrubom za pohovor s pacientom. Pritom americké aj anglické ekonomické analýzy vyčíslili náklady na liečbu komorbidít spojených s obezitou na 190 miliárd dolárov.  

Existuje nejaké riešenie danej situácie?

Zavedením špecializácie v odbore obezitológia by sa rozšírili možnosti manažmentu pacientov s nadváhou a obezitou. Nevyhnutným opatrením je budovanie Centier pre manažment nadváhy a obezity, kde pacientom poskytnú multidisciplinárny prístup so zapojením lekárov, sestier, fyzioterapeutov (fitness trénerov), odborníkov na výživu a psychológov. Spolupráca s vybudovanými, ale finančne a personálne poddimenzovanými, a teda aj málo funkčnými poradňami zdravia so zapojením verejných zdravotníkov, by mohla byť veľkým prínosom. 

Súbežnou aktivitou musí byť vzdelávanie širokej verejnosti v oblasti zdravého životného štýlu a prevencie rizikového správania a tiež zavedenie predmetu Výchova k zdraviu, s jasne zadefinovanými odbornosťami a kompetenciami odborníkov, ktorí toto vzdelávanie zastrešia vrátane zabezpečenia finančného krytia.  

Inštitút pre prevenciu a intervenciu (IPI), www.ipisk.eu, ktorý som pred niekoľkými rokmi založila, sa tejto edukácii venuje. Vzdelávanie je založené na medicíne dôkazov a realizujú ho odborníci, a to formou webinárov, konferencií, konzultácií. Každé odovzdávanie teoretických vedomostí je spojené s nácvikom praktických zručností. Všetko však na dobrovoľníckej báze. Takto vieme pokryť len veľmi malú časť  populácie a neriešime podstatu problému.

Riešenie problému nadváhy a obezity je najmä v rukách politikov.

Dôležitým faktom v tomto procese je skutočnosť, že dlhodobá zmena nie je v rukách odborníkov, ale politikov. Kardiológovia, onkológovia, diabetológovia volajú po potrebe investovania do primárnej prevencie, ktorá sa musí stať celospoločenskou prioritou. Samozrejme, dôležitá je aj včasná diagnostika a liečba, ale tu už sa nachádzame na úrovni existujúceho ochorenia, ktorého následky sa snažíme minimalizovať.

Boj s nadváhou a obezitou patrí k prioritám Kresťanskej únie

Riešenie problematiky nadváhy a obezity je jednou z mojich kľúčových priorít a aj z priorít programu Kresťanskej únie. Vieme, ako sa to dá pomerne jednoducho zrealizovať, ale na to je potrebná vôľa zdravotných poisťovní, ako aj spoločnosti investovať do prevencie a boja s nadváhou a obezitou. Ak tento krok neurobíme, stále budeme čeliť narastajúcemu počtu pacientov s viacerými diagnózami a predčasnými úmrtiami, ktorým sa dalo predchádzať. Osobitnú pozornosť si v tomto kontexte vyžadujú deti a mládež, na zdraví a živote ktorých nám určite záleží. 

Tešíme sa na vás na Hlavnom námestí!

„Ruky preč od mojej maternice!“ „Moja maternica zvysoka menštruuje na prežitie vášho národa!“ tieto a podobné výroky padali z úst odporkýň nášho návrhu zákona o pomoci tehotným ženám.

To, že ten zákon bol o niečom úplne inom, im nevadilo. To, že nereguloval „ich maternice“, ale chcel pomôcť ženám, budúcim matkám, ktoré mali o to záujem, ich nezaujímalo. Do debaty ísť nechceli, aj keď sme ich pozývali. Chceli iba kričať, hromžiť, aby som to slušne povedala, a zabrániť Záborskej v… V čom? To nevedeli. Však načo sa obťažovať čítaním návrhu a ešte rozmýšľaním.

Píše Anna Záborská

Trikrát som sa rozhodla s kolegami poslancami vystúpiť na pranier nenávisti, hoaxov a klamstiev. Vždy v nádeji, že tentoraz sa nájde 76 statočných v parlamente, ktorí budú mať odvahu, prestanú politikárčiť a zdvihnú ruku za ženy a ich deti. Trikrát márne, hoci sme neúnavne obchádzali kolegov poslancov. Hoci sme mali ich hlasy sľúbené ešte tesne pred hlasovaním. Akoby sa boli mnohým v osudný moment roztriasli kolená či vlastne ruky…

Nebudem tu menovať konkrétnych poslancov, ktorí sa niekedy prišli ospravedlniť, že zaváhali. A niekedy neprišli a bohorovne ďalej rozprávali o svojej podpore rodinám či kresťanským hodnotám. Načo ukazovať prstom? Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo…

Ja sa tu chcem ospravedlniť. Matkám a najmä ich nenarodeným deťom. Možno som mohla urobiť viac. Ešte raz sa uistiť. Ešte raz zavolať. Ešte raz…

Či sme nedokázali vysvetliť, o čom bol náš návrh? Alebo sme to aj vysvetlili, ale o chvíľu prišli nové lži či mediálne hoaxy a prehlušili našu pravdu. Aj preto sa chcem opäť vrátiť k tomu, o čom bol náš zákon o pomoci tehotným ženám.

Bol to návrh zo života a o živote. Nebolo to o obmedzovaní tzv. reprodukčným práv žien, čokoľvek sa tým v ľavicovej ideológii myslí. Ženu predsa nemôže obmedziť o jeden deň viac času na rozmyslenie. Umelý potrat je na celý život. Toto rozhodnutie sa nedá na druhý deň vziať späť. Ak je obmedzením poskytnutie podrobných informácií o rôznych možnostiach pomoci a podpory v tehotenstve, tak áno, som vinná, obmedzujem a šikanujem ženy. Ak je obmedzenie to, že tehotnej žene poskytneme v ťažkej situácii núdzové bývanie až do troch rokov veku jej dieťatka, keď sa bude oň starať, alebo umožníme matke v prípade utajeného, anonymného pôrodu čerpať od 6. mesiaca péenku, aby v pokoji, bez negatívneho vplyvu okolia dieťatko donosila a priviedla na svet. Ak sú tieto návrhy konkrétnej pomoci tehotným ženám synonymom pre obmedzovanie „práv“ žien, potom je chyba v hlavách, nie v slovníkoch. Tam je jasne vysvetlené, čo je právo na niečo a čo je pomoc.

Takzvané ženské organizácie našich oponentov sme aj pozvali na debatu. Nech si vysvetlíme rôzne pohľady na svet. Neprišli. Načo? Však debatovať je strata času. Stačí kričať a robiť verejný lynč. Problém je, že nelynčovali mňa, ale seba a ostatné ženy. Najmä tie, ktoré pomoc najviac potrebujú a nemajú možnosť, čas a prostriedky brániť sa.

Videla som v živote veľa utrpenia. Mnoho príkladov zo života, že takáto pomoc je nutná. Príkladov sú plné zariadenia organizácií, ako je Femina, poradne Alexis, Áno pre život a iné. Ešte teraz si pamätám na prípad Zuzany. Zuzana mala krátko po maturite, keď otehotnela. Od priateľa dostala ultimátum. Buď si to dá „zobrať“, alebo nech „ide kade ľahšie“. Opory sa nedočkala ani v rodine, pre ktorú sa stala nepohodlná už i len myšlienka, že si ich dcéra skazí život, nedoštuduje a navyše odoženie od seba chlapca z „dobrej rodiny“. Odišla k spolužiačke z gymnázia. Správnemu rozhodnutiu pomohla náhoda. Bilboard k projektu zachranmezivoty.sk. Mladá žena na kontaktné číslo zavolala iba preto, aby sa presvedčila, že nefunguje. Opak bol pravdou a dnes má dcérku. Pomáha druhým ženám zvládať situácie, v ktorých sa ocitla ona sama.

Kvôli týmto ženám to budem skúšať znovu a znovu. Bez ohľadu na to, koľko to bude stáť času, námahy a ľudskej zloby. Musím. Ak mi dáte svoj hlas v týchto voľbách, vedzte, že neprestanem bojovať za ženy a ich deti. Mám mnoho tém, na ktorých pracujem. Potrat je iba vrchol ľadovca. Naše rodiny musia aj dôstojne žiť. Ale najprv musíme žiť. Až potom môžeme žiť dôstojne.

Stretnutie s druhým najvyšším predstaviteľom Vatikánu bolo aj v kontexte historických udalostí a nadchádzajúceho sviatku Sedembolestnej Panny Márie výnimočné.

Anna Zaborská sa zúčastnila aj na oficiálnom prijatí J.Em. kardinála Pietra Parolina, v reprezentačných priestoroch bratislavského hradu, pričom bola súčasťou delegácie predsedu nášho parlamentu.

Štátny sekretár Vatikánu posvätil dnes súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda v areáli Bratislavského hradu v Bratislave.

Druhý najvyšší predstaviteľ Vatikánu je na samostatnej návšteve Slovenska po 23 rokoch pri príležitosti 30. výročia nadviazania diplomatických vzťahov so Svätou stolicou, v kontexte 20. výročia návštevy pápeža Jána Pavla II. a druhého výročia návštevy pápeža Františka na Slovensku.

Foto: Národná rada SR

Pozývame vás na stretnutie a chutnú kávu zajtra, 13. septembra, do Spišskej Novej Vsi.

Nájdete nás od 12:00 do 14:30 na pešej zóne, Radničnom námestí.

Tešíme sa na vás.

Takzvaná sexuálna výchova pretláčaná progresívcami vnáša do duše dieťaťa zmätok. Nepomáha mu spoznať a upevniť svoju normálnu pohlavnú identitu chlapca a dievčaťa, muža a ženy. Tvári sa, že pokojne môžeme byť akési bezpohlavné bytosti a svoju „rodovú identitu“ si môžeme ľubovoľne nasadzovať ako masku, podľa pocitov a okolností. Takáto výchova – povedzme si rovno: klamstvo a zavádzanie – deštruuje manželstvo a rodinu.

Píše Richard Vašečka

„Kedy si prežíval najväčšie šťastie?“

„Keď som sa ženil… keď sa nám narodili deti…“

„A kto bol vtedy premiérom?“

„Netuším.“

Politika je dôležitá, ale sú na tomto svete aj dôležitejšie veci. A dobrá politika dáva tieto skutočnosti na piedestál, na prvé miesto.

Takýmito skutočnosťami sú manželstvo a rodina. My v Kresťanskej únii a aj ja osobne sme v politike predovšetkým preto, aby sme – v súlade s Ústavou SR – chránili a všemožne podporovali manželstvo a rodinu.

Manželstvo je zväzok muža a ženy. Nie sme len ľudia, nejaké neurčité bezpohlavné bytosti. Sme muži a ženy. A teda aj synovia a dcéry, bratia a sestry, manželia a manželky, otcovia a matky. Prvým slovom človeka je takmer vždy: „mama“. Bez tejto identity a bez týchto vzťahov by sme neboli ničím.

Preto my v Kresťanskej únii nemôžeme akceptovať neustále pokusy o spochybňovanie identity muža a ženy. Odmietame genderovú ideológiu ako mimoriadne pomýlenú a škodlivú. Opakovane sme odmietli Istanbulský dohovor a podobné dokumenty, ktoré by chceli vniesť do našej právnej terminológie zmätok ohľadom rodu a pohlavia. Pre nás rodová rovnosť znamená jediné – rovnocenné postavenie žien a mužov. To sa však nedosahuje žiadnymi kvótami a podobnými umelými nariadeniami.

Zďaleka stále neriešime len tzv. kultúrno-etické témy. Väčšinu času venujeme konkrétnym a praktickým problémom slovenského školstva, zdravotníctva, otázkam sociálnych vecí, energetike a ekológii, seniorom. Pozorne však sledujeme politický vývoj na Slovensku, v Európe i vo svete, ktorý sa dotýka manželstva a rodiny a podľa potreby podnikáme preventívne kroky, aby manželstvo zostalo manželstvom a rodina rodinou.

Jedným z týchto krokov je aj návrh zákona o povinnom informovanom súhlase rodičov s výchovou a vzdelávaním ich detí v oblasti sexuálneho správania. Hysterické reakcie liberálov a progresívcov sú jasným znakom, že sme vystihli správnu a dôležitú oblasť. Z vecného hľadiska sú ich „výlevy“ úplne mimo. Vôbec totiž nejde o žiadnu posadnutosť sexom, či „lezenie ľuďom do spální“.

„Sexualita“ znamená „pohlavnosť“. Vôbec nejde len o sex alebo o spálňu, ale v prvom rade o pohlavnú identitu každého človeka. Pohlavia sú dve – muži a ženy. Ide teda o zdravú a normálnu mužskosť a ženskosť. A k tomu má smerovať výchova v rodine i v škole. Výchova k manželstvu a rodičovstvu. Výchova k manželstvu muža a ženy a k rodine tvorenej otcom, matkou a deťmi.

Takzvaná sexuálna výchova pretláčaná progresívcami vnáša do duše dieťaťa zmätok. Nepomáha mu spoznať a upevniť svoju normálnu pohlavnú identitu chlapca a dievčaťa, muža a ženy. Tvári sa, že pokojne môžeme byť akési bezpohlavné bytosti a svoju „rodovú identitu“ si môžeme ľubovoľne nasadzovať ako masku, podľa pocitov a okolností. Takáto výchova – povedzme si rovno: klamstvo a zavádzanie – deštruuje manželstvo a rodinu. Preto takúto tzv. sexuálnu výchovu odmietame a podporujeme výchovu k manželstvu a rodičovstvu.

Spomínam si na jeden krásny článok, rozhovor s duchovným otcom, ktorý sa venuje sprevádzaniu manželov a rodičov. Nadpis článku bol znepokojivý: „Už nevychovávame ženíchov a nevesty“.

Kresťanská únia bude vždy podporovať výchovu k manželstvu a rodičovstvu. Výchovu mužov a žien. Synov a dcér. Ženíchov a neviest. Otcov a matiek.

Nedeľa je dňom pracovného pokoja. Toto nie je názor nejakého konzervatívca či citát z katechizmu. To je fakt obsiahnutý v slovenských zákonoch. Napríklad v zákone o štátnych sviatkoch či v zákonníku práce.

Píše Richard Vašečka

„Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok“ (Zákonník práce, §93, odsek 1).

Samozrejme, existujú výnimky:

„Prácu v dňoch pracovného pokoja možno nariadiť len výnimočne, a to po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. V deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni možno zamestnancovi nariadiť len tieto nevyhnutné práce, ktoré sa nemôžu vykonať v pracovných dňoch:

e) práce na odvrátenie nebezpečenstva ohrozujúceho život, zdravie alebo pri mimoriadnych udalostiach,

f) práce nevyhnutné so zreteľom na uspokojovanie životných, zdravotných a kultúrnych potrieb obyvateľstva,“ (Zákonník práce, §94, odseky 2-3).

Som presvedčený, že k prácam nevyhnutným na upokojovanie potrieb obyvateľstva nepatrí nedeľný maloobchodný predaj. Pondelok až sobota sú absolútne dostatočné na uspokojenie potrieb obyvateľstva.

Keď k tomu pridáme fakt, že veľká časť predavačov v maloobchode sú matky s deťmi, a že väčšina z nich si praje zostať v nedeľu doma s rodinou, tak máme silný dôvod vylúčiť maloobchodný predaj v nedele z uvedených výnimiek.

Nemusíme vymýšľať nič extra. V Zákonníku práce, v §94, odsek 5, máme už dnes ustanovenie týkajúce sa štátnych sviatkov: „V dňoch 1. januára, 6. januára, vo Veľký piatok, vo Veľkonočnú nedeľu, vo Veľkonočný pondelok, 1. mája, 8. mája, 5. júla, 29. augusta, 1. septembra, 15. septembra, 1. novembra, 17. novembra, 24. decembra po 12.00 hodine, 25. decembra a 26. decembra nemožno zamestnancovi nariadiť ani s ním dohodnúť prácu, ktorou je predaj tovaru konečnému spotrebiteľovi vrátane s ním súvisiacich prác (ďalej len „maloobchodný predaj“).“

Stačí len zmeniť prvé slová, aby zneli: „V nedele a v dňoch…“

Takúto novelu som pripravil a predložil. Rokoval som so zástupcami obchodníkov aj s odborármi. Získal som podporu koaličných i opozičných poslancov. Bohužiaľ, poslanci opozície spolu s SaS a so SME RODINA opakovane bezdôvodne predčasne ukončovali schôdze Národnej rady a neumožnili tento návrh prerokovať a odhlasovať.

Nevzdávam sa. Táto téma je dôležitá z rodinného i sociálneho hľadiska. Zástupcovia rodín i zástupcovia zamestnancov v maloobchode si voľnú nedeľu prajú. Preto zostáva v programe Kresťanskej únie a ja osobne budem na nej pracovať aj v nasledujúcom volebnom období.

Odborári jednoznačne odmietajú argument, že nedeľa je „skvelá“ príležitosť, ako si privyrobiť k nízkej mzde. Mzda má byť slušná a dôstojná aj v pracovných dňoch.

My veľmi dobre rozumieme, že rodiny s deťmi potrebujú peniaze. Preto sme im ich dali. Historicky sme navýšili detské prídavky, daňový bonus a mnoho ďalšieho. Ale rodiny nemenej potrebujú aj odpočinok a spoločný čas. A tak im chceme dať aj ten.

Treba o tom diskutovať aj po voľbách. Treba odvážnych poslancov, ktorí sa nebudú báť o tom hovoriť; ktorí sa nebudú báť takýto návrh predložiť; a najmä, ktorí sa nebudú báť za takýto návrh hlasovať.

Turiec bol nádherný a nezvyčajne horúci. V utorok, 12. septembra, nás dopoludnia nájdete v Lendaku, popoludní na námestí v Kežmarku a stretneme sa aj v Spišskej Belej a Ľubici. Budeme radi, ak sa zastavíte na voňavú kávu a porozprávame sa o všetkom, čo vás zaujíma.