“Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré núti členský štát uznávať manželstvo osôb rovnakého pohlavia uzatvoreného v inom členskom štáte, predstavuje ďalší vážny zásah do oblastí, ktoré výlučne patria do právomoci členských štátov, a to najmä do otázok definície manželstva a rodičovstva”, myslí si Richard Vašečka, poslanec NR SR za Kresťanskú úniu. Tento rozsudok priamo naráža na nedávnu ústavnú úpravu zakotvujúcu národnú identitu a definíciu rodičovstva ako vzťahu otca – muža a matky – ženy.
Slovenský právny rámec v zákone o rodine vníma manželstvo výlučne cez optiku rodičovstva. Jeho primárnym zámerom je zabezpečiť výchovu a ochranu detí. Manželstvo nie je definované len ako súkromnoprávny zväzok dospelých osôb, ale ako inštitút, ktorý garantuje stabilné prostredie pre rast, výchovu a starostlivosť o deti. Tento kontext je jadrom legislatívneho zámeru zákona o rodine a je úzko previazaný s ústavnou definíciou manželstva a rodičovstva.
Ústava je v demokratickom štáte dokumentom najvyššej právnej sily. Zásah, ktorý jej priamo odporuje, nemožno legitimizovať žiadnym právom Únie, ani rozsudkom súdnej inštitúcie, ktorá má rešpektovať čl. 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ: povinnosť Únie rešpektovať národnú identitu a základné ústavné usporiadanie členského štátu.
Predseda Kresťanskej únie Milan Krajniak upozorňuje, že “takýto postup Súdneho dvora môže podkopať dôveru v európske inštitúcie a posilniť vnímanie, že rozhodujú o otázkach, na ktoré nemajú demokratický mandát. Stabilita európskeho projektu je možná len vtedy, ak EÚ bude rešpektovať nielen práva jednotlivcov, ale aj ústavné poriadky členských štátov.”
Ďalej dodal, že “Súdny dvor svojím rozhodnutím neprimerane rozširuje pôsobnosť práva EÚ do oblasti, ktorá mu zmluvami nebola zverená. Zásada subsidiarity má chrániť kompetencie členských štátov, nie slúžiť ako ornament v odôvodneniach rozsudkov. Ak EÚ zasahuje do definície rodičovstva či rodiny, zasahuje do samotnej identity štátu – a prelamuje hranice, ktoré jej právny rámec nedovoľuje prekročiť.”
Rozhodnutie Súdneho dvora tak vytvára nebezpečný precedens: právny poriadok členského štátu môže byť prehlasovaný nie na základe spoločnej zmluvy, ale prostredníctvom expanzívneho výkladu slobody pohybu. Vytváranie tlaku na vnútroštátne orgány, aby vykonávali právne akty odporujúce ich ústavám, ohrozuje vzťah medzi právom Únie a ústavným poriadkom členských štátov. Takýto postup nie je len právne problematický, ale aj politicky riskantný: narúša dôveru občanov v európske inštitúcie a posilňuje vnímanie, že tieto rozhodujú bez demokratického mandátu a bez rešpektu k národným právnym poriadkom.
“Európska únia môže dôveru občanov udržať len vtedy, ak bude rešpektovať nielen slobodu pohybu, ale aj limity, ktoré stanovujú zmluvy – najmä zásadu subsidiarity a povinnosť chrániť ústavnú identitu členských štátov. Ak sa tieto princípy oslabia, ohrozí sa samotný základ európskej spolupráce”, doplnil Richard Vašečka.
Vyzývame preto na dôsledné uplatňovanie čl. 4 ods. 2 zakladateľských zmlúv EÚ a rešpektovanie ústavných identít štátov. Ochrana rodiny a definícia rodičovstva sú neoddeliteľnou súčasťou našej národnej identity, ktorú má Únia rešpektovať, nie narúšať.
