Parlamentné voľby máme za sebou, vláda, ktorá z nich vzišla, získala dôveru parlamentu. Čoraz viac sa začínajú naše zraky upierať k najbližším voľbám, tým prezidentským, ktoré nás čakajú niekedy v marci, v apríli. V tejto chvíli je však vysoko aktuálnou otázka kandidátov.
Píše Richard Vašečka
Hneď na začiatku chcem uviesť, že v tomto texte neriešim svoje osobné politické preferencie: koho som volil a koho by som volil ja.
Úprimne sa však priznám, poslední dvaja prezidenti ma z pohľadu vhodnosti kandidáta príliš nenadchli. Zopakoval sa podobný scenár: politicky absolútne neskúsený kandidát vyhral, lebo druhá strana je neprijateľná a kampaň bola urobená dobre. Andrej Kiska a Zuzana Čaputová mali vysokú popularitu a veľkú šancu na znovuzvolenie, ale zaďakovali a vybrali si inú cestu. Je to na slovenské i svetové pomery dosť neštandardné.
Kiska sa síce pokúsil o stranícku kariéru, ale neúspešne. Čaputová – uvidíme. Pošepkáva sa čosi o NATO. Z môjho pohľadu je to istá neúcta k úradu hlavy štátu. Pri takej vysokej podpore spoločnosti mali zabojovať o druhé obdobie.
Chápem osobné dôvody pani prezidentky. Útoky na ňu sú často nechutné a za všetkými čiarami. Ale politika je ťažký chlebíček. To si, na rozdiel od skúsených politikov, ktorí už všeličo museli prehltnúť, nováčikovia v politike neuvedomujú.
Ďalším dôvodom, aby bol prezident skúsený politik, je aj fakt, že u nás prezident zastupuje druhú komoru parlamentu, senát. V istom zmysle sa teda prezidentské voľby v čomsi stávajú aj voľbami akoby do senátu. Aké nároky by sme mali na senátora? V krajinách, kde senát majú, sú kandidátmi do senátu a senátormi zvyčajne skúsení politici alebo významné osobnosti spoločenského života.
Preto si myslím, že aj toto by mohlo a malo byť jedným z kritérií pri uvažovaní o vhodnosti prezidentského kandidáta. Z tohto pohľadu bol v minulosti vhodný, aj keď trochu mladý, napríklad Radoslav Procházka, vynikajúci ústavný právnik s politickými skúsenosťami. V piatom volebnom období Národnej rady bol predsedom dôležitého ústavnoprávneho výboru.
Mnohých ľudí však sklamal a sám sa zdiskreditoval. Aj u neho však išlo čiastočne o snahu pomocou prezidentskej kampane rozbehnúť politickú stranu. Vieme, že to bol nakoniec neúspešný pokus so smutným koncom. Aj neskôr viacerí „použili“ prezidentské voľby ako „kampaň na značku“; čiže snahu zviditeľniť konkrétnu osobu alebo nepriamo politickú stranu, ktorú táto osoba reprezentovala.
Z politického hľadiska sa to dá pochopiť, ale zo štátnického pohľadu je to nevhodné. Pri porovnaní s Českou republikou vidíme, že na Slovensku je kandidatúra za prezidenta snahou politickú kariéru začať – často neúspešnou. Na rozdiel od toho je v Českej republike prezidentské kreslo vyvrcholením úspešnej politickej kariéry.
Krátky prehľad: Prvým prezidentom ČR bol Václav Havel, dovtedajší československý prezident. Prezidentom bol dve obdobia. Druhým bol Václav Klaus, skúsený politik, bývalý premiér aj predseda parlamentu. Rovnako dve obdobia. Tretím sa stal Miloš Zeman, bývalý predseda vlády i predseda parlamentu. Dve obdobia. Súčasným, štvrtým prezidentom je Petr Pavel, ktorý síce nerobil stranícku kariéru, ale je dlhodobo známou spoločenskou osobnosťou; bol náčelníkom generálneho štábu a predsedom vojenského výboru NATO, čo je vysoká a prestížna funkcia v medzinárodných štruktúrach.
Suma sumárum: V Českej republike je pozícia prezidenta evidentne vrcholom úspešnej politickej kariéry. Na Slovensku bol jediným znovuzvoleným prezidentom Ivan Gašparovič, ktorý bol v tom čase už skúseným politikom: bol generálnym prokurátorom československej federácie a predsedom slovenského parlamentu.
Aby bolo jasné: Gašparoviča som nikdy nevolil. Dokonca ani proti Mečiarovi nie (po prvýkrát v živote som sa nezúčastnil na voľbách). Môžeme ho hodnotiť veľmi kriticky, ale politické kritériá na vhodného kandidáta na prezidenta spĺňal.
Nechcem tu hodnotiť morálne a charakterové vlastnosti kandidátov. Nechcem ani kandidátov navrhovať a už vôbec nie robiť niekomu kampaň. Pozývam k uvažovaniu. Dnes sa o niektorých kandidátoch už hovorí, o iných sa špekuluje. Skúsme sa pozrieť na možných kandidátov z pohľadu politickej skúsenosti a vhodnosti byť hlavou štátu aj smerom do zahraničia.
Začnem od Petra Pellegriniho, ktorý má podľa súčasných (hypotetických) prieskumov vraj najväčšiu šancu. Nevolil by som ho, mám voči nemu vážne politické a morálne výhrady, ale technicky je to vhodný kandidát – bývalý premiér, bývalý i súčasný predseda parlamentu.
Ďalším, už ohláseným kandidátom je Ivan Korčok. Bez pochybnosti spĺňa kritériá skúsenosti v domácej politike – už v roku 2002 bol štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných veci a v predchádzajúcom volebnom období ministrom zahraničných vecí. Má aj bohaté medzinárodné skúsenosti ako veľvyslanec na top postoch – bol zástupcom Slovenskej republiky v Berlíne, v Bruseli i vo Washingtone.
Hodnotovo však nie je veľmi vzdialený od Petra Pellegriniho, preto by v prvom kole určite nedostal môj hlas. Dovolím si osobnú poznámku: ak by bola v druhom kole prezidentských volieb na výber dvojica Pellegrini – Korčok, mal by som dilemu ako pri viacerých predchádzajúcich voľbách, či sa vôbec zúčastniť. Záujem o kandidatúru prejavili alebo sa spomínajú mená viacerých známych osobností: Ján Kubiš, Štefan Harabin, Peter Weiss, Robert Mistrík či Ján Drgonec.
Keď uvažujeme o vhodnom kandidátovi na post prezidenta Slovenskej republiky, na konzervatívnej strane vidím niekoľko osôb, ktoré vyššie spomenuté kritériá spĺňajú.
Opäť nejde o moje osobné preferencie, skôr o zamyslenie sa. František Mikloško sa znova vrátil do aktívnej politiky a bol zvolený za poslanca parlamentu. Je to bezpochyby skúsený a reprezentatívny politik, bývalý predseda SNR. Má už trochu vyšší vek, čo však pri prezidentskej funkcii nemusí byť nutne na prekážku. Väčším problémom je, že v minulosti už opakovane za prezidenta kandidoval a „dokázal“, že nie je zvoliteľný.
Osobou podobného typu je Vladimír Palko. Rovnako skúsený politik s dlhodobým záujmom o spoločnosť a politiku, aj keď v súčasnosti nie je v žiadnej verejnej funkcii. Bývalý minister vnútra.
Politickou osobnosťou je aj Milan Krajniak, ktorý zastával post ministra práce, sociálnych vecí a rodiny v nedávno skončenom volebnom období. Je to dlhoročný politik s bohatými skúsenosťami. Rovnako však už kandidoval za prezidenta v roku 2019.
Ak by sme zvažovali osobnosti z konzervatívneho spektra, určite nemôžeme obísť ani expremiéra Eduarda Hegera, ktorého môžeme rátať tiež ku skúseným a politicky vhodným kandidátom. Bol poslancom parlamentu, ministrom financií a predsedom vlády. Ak by niekto namietal, že je ešte príliš mladý, má vyšší vek, než mala pani prezidentka v roku 2019.
Jeho nespornou výhodou je, že by nebol nevoliteľný ani pre stredových a mierne liberálnych voličov. To je totiž kameň úrazu konzervatívnych kandidátov. Konzervatívny volič je ochotný, zvlášť u kandidáta, ktorý má šancu postúpiť do druhého kola, prižmúriť oko a hodiť hlas aj liberálnemu či liberálnejšiemu kandidátovi.
Liberáli jednoznačne konzervatívnych kandidátov nevolia. Slovensko by si zaslúžilo dôstojných kandidátov a skúseného prezidenta.
Foto: postoj.sk/TASR, Michal Svitok
