„Ruky preč od mojej maternice!“ „Moja maternica zvysoka menštruuje na prežitie vášho národa!“ tieto a podobné výroky padali z úst odporkýň nášho návrhu zákona o pomoci tehotným ženám.
To, že ten zákon bol o niečom úplne inom, im nevadilo. To, že nereguloval „ich maternice“, ale chcel pomôcť ženám, budúcim matkám, ktoré mali o to záujem, ich nezaujímalo. Do debaty ísť nechceli, aj keď sme ich pozývali. Chceli iba kričať, hromžiť, aby som to slušne povedala, a zabrániť Záborskej v… V čom? To nevedeli. Však načo sa obťažovať čítaním návrhu a ešte rozmýšľaním.
Píše Anna Záborská
Trikrát som sa rozhodla s kolegami poslancami vystúpiť na pranier nenávisti, hoaxov a klamstiev. Vždy v nádeji, že tentoraz sa nájde 76 statočných v parlamente, ktorí budú mať odvahu, prestanú politikárčiť a zdvihnú ruku za ženy a ich deti. Trikrát márne, hoci sme neúnavne obchádzali kolegov poslancov. Hoci sme mali ich hlasy sľúbené ešte tesne pred hlasovaním. Akoby sa boli mnohým v osudný moment roztriasli kolená či vlastne ruky…
Nebudem tu menovať konkrétnych poslancov, ktorí sa niekedy prišli ospravedlniť, že zaváhali. A niekedy neprišli a bohorovne ďalej rozprávali o svojej podpore rodinám či kresťanským hodnotám. Načo ukazovať prstom? Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo…
Ja sa tu chcem ospravedlniť. Matkám a najmä ich nenarodeným deťom. Možno som mohla urobiť viac. Ešte raz sa uistiť. Ešte raz zavolať. Ešte raz…
Či sme nedokázali vysvetliť, o čom bol náš návrh? Alebo sme to aj vysvetlili, ale o chvíľu prišli nové lži či mediálne hoaxy a prehlušili našu pravdu. Aj preto sa chcem opäť vrátiť k tomu, o čom bol náš zákon o pomoci tehotným ženám.
Bol to návrh zo života a o živote. Nebolo to o obmedzovaní tzv. reprodukčným práv žien, čokoľvek sa tým v ľavicovej ideológii myslí. Ženu predsa nemôže obmedziť o jeden deň viac času na rozmyslenie. Umelý potrat je na celý život. Toto rozhodnutie sa nedá na druhý deň vziať späť. Ak je obmedzením poskytnutie podrobných informácií o rôznych možnostiach pomoci a podpory v tehotenstve, tak áno, som vinná, obmedzujem a šikanujem ženy. Ak je obmedzenie to, že tehotnej žene poskytneme v ťažkej situácii núdzové bývanie až do troch rokov veku jej dieťatka, keď sa bude oň starať, alebo umožníme matke v prípade utajeného, anonymného pôrodu čerpať od 6. mesiaca péenku, aby v pokoji, bez negatívneho vplyvu okolia dieťatko donosila a priviedla na svet. Ak sú tieto návrhy konkrétnej pomoci tehotným ženám synonymom pre obmedzovanie „práv“ žien, potom je chyba v hlavách, nie v slovníkoch. Tam je jasne vysvetlené, čo je právo na niečo a čo je pomoc.
Takzvané ženské organizácie našich oponentov sme aj pozvali na debatu. Nech si vysvetlíme rôzne pohľady na svet. Neprišli. Načo? Však debatovať je strata času. Stačí kričať a robiť verejný lynč. Problém je, že nelynčovali mňa, ale seba a ostatné ženy. Najmä tie, ktoré pomoc najviac potrebujú a nemajú možnosť, čas a prostriedky brániť sa.
Videla som v živote veľa utrpenia. Mnoho príkladov zo života, že takáto pomoc je nutná. Príkladov sú plné zariadenia organizácií, ako je Femina, poradne Alexis, Áno pre život a iné. Ešte teraz si pamätám na prípad Zuzany. Zuzana mala krátko po maturite, keď otehotnela. Od priateľa dostala ultimátum. Buď si to dá „zobrať“, alebo nech „ide kade ľahšie“. Opory sa nedočkala ani v rodine, pre ktorú sa stala nepohodlná už i len myšlienka, že si ich dcéra skazí život, nedoštuduje a navyše odoženie od seba chlapca z „dobrej rodiny“. Odišla k spolužiačke z gymnázia. Správnemu rozhodnutiu pomohla náhoda. Bilboard k projektu zachranmezivoty.sk. Mladá žena na kontaktné číslo zavolala iba preto, aby sa presvedčila, že nefunguje. Opak bol pravdou a dnes má dcérku. Pomáha druhým ženám zvládať situácie, v ktorých sa ocitla ona sama.
Kvôli týmto ženám to budem skúšať znovu a znovu. Bez ohľadu na to, koľko to bude stáť času, námahy a ľudskej zloby. Musím. Ak mi dáte svoj hlas v týchto voľbách, vedzte, že neprestanem bojovať za ženy a ich deti. Mám mnoho tém, na ktorých pracujem. Potrat je iba vrchol ľadovca. Naše rodiny musia aj dôstojne žiť. Ale najprv musíme žiť. Až potom môžeme žiť dôstojne.
